Nedávno premiér Fico vyvolal u liberálov pohoršenie, keď obhajoval vývoz zbraní zo Slovenska do celého sveta.
Okrem iných obchodujeme aj so Saudskou Arábiou a naše zbrane skôr či neskôr skončia v Sýrii. Pri riešení utečeneckej krízy Fico veľmi hlasno žiada(l), aby sa o ľudí z vojnou zasiahnutých krajín starali tí, ktorí sú za boje zodpovední. Zdá sa, že dodávanie zbraní všetkým stranám sa neráta ako spoluzodpovednosť za vojnu. Iste, zhodiť všetko na USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko je jednoduchšie a slovenskému uchu milšie.
Robí však Fico skutočne niečo výnimočné, ako by sa dalo očakávať podľa kritiky, ktorá sa zosypala na jeho hlavu?
Keby sme my nepredali zbrane tam a tam, dodali by ich iní. Áno. Dodali by. Ale mohli by sme sa aspoň tváriť, že sa usilujeme neposielať zbrane teroristom, keď sa silou-mocou aj za cenu rozkolu v EÚ bránime spoločnému postupu v zmierňovaní následkov vojny.
Ladislav Tačovský vo svojej Kronike rodu Hirner na pozadí huncokárskej histórie zachytáva vysídlenie Nemcov zo Slovenska po druhej svetovej vojne (str. 76):
„Podľa iných svedkov prišiel v roku 1946 k nim do rodiny predseda MNV v Lošonci a hovorí: „Víte co, Okruhličko, icte si vzát toho Jurišku, lebo ich ideme vyvážat a len tak ho tu necháme.“ Tak naozaj išli do ich chalupy a tam sedela grosmama Jurišová (rodená Hirnerová) na jedinej stoličke, čo jej nechali pod zadkom. Ostatné bolo preč. Príčinliví susedia zobrali aj mliečne hrnce, čo sa sušili vonku na latkovom plote a chytali posledné sliepky. A tak sa ich pýtali: „Ná čo to robíte, čo nám to berete?“ „No šak nezebereme my, zeberú druhí…“
Keď to neurobíme my, prídu iní.
V oskarovom Obchode na korze v réžii Jána Kadára a Elmara Klosa sa Tóno Brtko obhajuje: „Keby som nearizoval ja, arizoval by niekto druhý.“
Keď to nespravím ja, spraví to iný. Tóno Brtko nebol zlý človek, nebol nadšený fašista, ale prispôsobil sa svojmu okoliu, ktoré arizáciu a deportácie židovského obyvateľstva plne podporovalo. Arizovať a vyhovoriť sa na to, že to isté robia aj ostatní, sa v danej chvíli zdalo byť výhodnejším a pohodlnejším riešením. Tento film treba vidieť a pamätať pritom na to, že bol 20 rokov zakázaný, lebo Klos po okupácii v roku 1968 emigroval do USA.
Pokojne sa môžeme pozrieť ďaleko za hranice Slovenska. Román (a film) Očista fínsko-estónskej autorky Sofi Oksanen “ hovorí o strachu, zrade, hanbe, vine a potrebe očisty. Je to aj román o žene, ktorá sa zo strachu pred násilím, zakúseným na vlastnej koži, ktoré už nechce zažiť, vydá za komunistického funkcionára a hoci by tomu mohla zabrániť, dopustí, aby jej sestru s malou dcérkou odviezli na Sibír.“
„Urobila som vždy to, čo som musela,“ bráni sa Aliide Truu v rozhovore so sestrinou vnučkou.
Niet pochýb o tom, že obetovala veľmi veľa, no neodolala pokušeniu pri predstave nového života, ktorý by ju čakal po deportácii sestry a netere z Estónska na Sibír. A tak okrem toho, čo musela, spravila aj niečo navyše – vo svoj prospech a na úkor svojich najbližších.
Odkazovaním na to, že ak sami neurobíme niečo nesprávne, vždy sa nájde niekto, kto nás s radosťou nahradí, sa zbavujeme zodpovednosti. Pocit viny a hanby je možno menší, keď veríme, že je mnoho ďalších, ktorí majú rovnaký hriech. Takéto ospravedlnenie vždy nestačí a z dlhodobého hľadiska nie je riešením.
Život nie je ľahký, takisto ako nie je ľahké vyriešiť problémy, ktorým dnes čelíme. Veľa závisí od toho, ako sa k zložitej výzve postavíme.
Ak aplikujeme Ficov prístup napríklad na smeti, ilegálne skládky odpadu sa budú neobmedzene rozrastať.
(Keď to nevyhodím ja, susedia sem aj tak niečo vyhodia… Každý sem hádže odpad, nič sa nezmení, ak ja prestanem…)
Páči sa mi formulácia: Kto, keď nie my? Kto pomôže, keď nie my?
Pozbierať smeti v parku pri dome je drobnosť, ale pomôže to niečo zmeniť k lepšiemu. Ten, kto ako prvý v sobotu vybehne pred vchod v rukaviciach a s vrecom na odpad, bude chvíľu považovaný za exota, ale postupom času sa pridajú ďalší. Obetujú niečo zo svojho víkendového pohodlia, aby v konečnom dôsledku mohli čas tráviť v krajšom prostredí.
Netreba vyhrať olympiádu ani sa prihlásiť ako dobrovoľník Červeného polmesiaca na misiu do Sýrie a Iraku. Stačí aktívne hľadať spôsoby, ako môžeme svet pozitívne ovplyvniť. V podstate je jedno, či pôjde o pomoc vojnovým utečencom (dobrovoľníci ochotní pomôcť na Slovensku sa ešte môžu prihlásiť), bezdomovcom, slobodným mamičkám v hmotnej núdzi, seniorom alebo sirotám, lebo všetko so všetkým súvisí. A možností je nekonečne veľa.